Neplánoval som tento koncert. Do poslednej chvíle som totiž neveril, že toto turné vyjde. Mal som obavy, že politici sa s radosťou vrátia k „cirkusu“, aký predvádzali posledné dva roky. Chvalabohu sa tak nestalo a keď mi prišla začiatkom turné správa od kamaráta, že s dcérou idú na The Cure do Viedne, na druhý deň bol lístok doma 🙂 Síce sa na poslednú chvíľu posádka nášho približovadla jemne obmenila, ale nakoniec sme sa v Marx Halle predsalen ocitli. Pred koncertom nejaké tie krátke stretká, utrpenie v podobe biedneho ozvučenia The Twilight Sad (nuž ale, predkapela sa väčšinou ozvučuje pre prvé rady, nie pre celý priestor, ktorý býva v tej chvíli zväčša prázdny) a údiv nad cenami občerstvenia, ako aj celkovým okolím haly, ktorého ponuku si z minulého turné pamätám inak. Nuž ale, svet aj život sa mení, len The Cure nie a kvôli ničomu inému som v tej večer vo Viedni nebol. Takže, zvukovo podcenení TTS to zabalili pred ôsmou, treba však uznať, že zožali úspech, no a opäť sa z reproduktorov ozvalo hromobitie a lejak. Skvelé zvukové pozadie …
20:34 konečne technici opúšťajú pódium, hala ide do tmy a … nie, žiadna zvonkohra, ale skôr akési podivné zvuky prázdnoty a konca sveta. Sledujúc všetko z bezpečnej vzdialenosti od zvukárov, mám pódium ako na dlani a tak si užívam postupný príchod Jasona, Reevesa, Perryho, Rogera, Simona a … to už predné rady šaleli absolútnou radosťou … pána Roberta Smitha. Nezmenený, stále je to on, nepotrebuje vydať jediný hlások, svojim postojom a dobrotou povedal hneď v úvode všetkým všetko. Som tu, sme tu a predsa sme spolu niekde inde … sami … „Alone“ … niekde v nekonečnom vesmíre, postupne sa vzďalujúc od Matičky Zemi, kde nám aj tak nikto nerozumie a kde sme, v konečnom dôsledku, aj tak vždy sami so sebou … je to ďalší nádherný úvod koncertu s pútavou videoprojekciou, pri ktorom publikum v podstate nedýcha. Všetko sa však v mení v ďalšom okamihu, kedy kapela s „Pictures Of You“ väčšine prítomných naznačí, že sa hlavne prišli baviť a užívať si. Dav v pohybe, mobilné telefóny vo vzduchu, ako pri úvode každej skladby, cítiť že v hale zavládla všeobecná spokojnosť. A dav sa dokonca chytá aj pri „Kyoto Song“, čomu evidentne dopomáha nielen videoprojekcia, ale hlavne, a tu musím vyzdvihnúť skvelé ozvučenie (až na jemnučko prebassovaný Jasonov kopák počuť skutočne každý detail), dokonalú zohranosť kapely a bezchybný Robertov hlas zrejúci ako víno!!! „A Night Like This“ a hlavne „Lovesong“ brúsia skvelú náladu publika, až prišla prvá „pauzička“ …
Priznávam, som „odkojený“ na tvrdších skladbách The Cure, ale … „And Nothing Is Forever“ mnou zatriasla už pri prvom počutí z youtube záznamu. Akoby som po tisíci krát povedal to „nič krajšieho som v živote nepočul“ … mrazí ma, vlhnú inak celý život suché oči, chce sa mi lietať … tak nádherná je to skladba. „I know that my world is growing old“ … tak smutne pravdivé … „and nothing is forever …“ Pre mňa prvý vrchol koncertu. Keby niekto vypol na konci skladby prúd, už by mi to bolo jedno. Dostal som, čo som potreboval a všetko ostatné bol už len bonus. Aj milovaná „Cold“, ale hlavne „Burn“, ktorá ma od roku 1993, čo vyšiel soundtrack k „The Crow“, posadí vždy na zadok. Tentoraz však ešte viac. Vidieť totiž z tej správnej vzdialenosti a uhlu Jasona, ktorého zhora sníma kamera, ako vybúchava ten šialený rytmus uvádzajúci človeka do totálneho tranzu, tak to bolo naozaj niečo!!! Akokoľvek sa snažím zachytiť pravidelnosť a rytmicku jeho úderov, mimo kopáka, nedarí sa mi to. Ako to ten chalan robi?? Nepotrebujem odpoveď. Po tomto šamanskom kúsku som sa len vybral smerom k „Fascination Street“ a uznal, že celkovo je dnes „A Strange Day“ (heh, tričko „Pornography“ sa opäť oplatilo obliecť 🙂 ).
Inak, aj vy premýšľate nad tým, ako je to s tým Perrym? Čo som si tak miestami všímal, tak často akoby robil backup Robertovi, teda keď hrá na gitare. Nie vždy, ale často išli rovnako. Zato Reeves, to je pán, Simon bez komentára, Roger je takisto rád, že je opäť na turné a z Jasona to doslova kričí 🙂 Tá zohranosť a radosť z pódia priam exploduje, čo bolo cítiť počas „Push“ a „Play For Today“, kedy si kapela s publikom krásne prejavovala vzájomnú náklonnosť. Prekvapivo dobre publikum reagovalo aj na „Want“, zato projekcia k „Shake Dog Shake“, ako aj skladba samotná, by prebrali aj mŕtveho. Je to evidentne Robertova obľúbená pieseň, rovnako ako aj „From The Edge Of The Deep Green Sea“. Jedna zo skladieb, kde sa vie Reeves vyblázniť, rovnako aj v „A Night Like This“, hoci aj „Lovesong“ vie vyšperkovať. Záver hlavného setu, „Endsong“, to je taká typická „kjurovina“, že z nej idú do kolien aj takí, čo pri zmienke The Cure citujú len album „Disintegration“, a tam aj končia. Fakt pecka, hoci intro by nemuselo byť zasa až také dlhé 🙂 Ale skvelé, Robert na konci ďakuje a všetko miznú v tme.
pozn. FTEOTDGS sa inak krásne zvukovo prelína do Endsong-u
Čakanie na prvý set prídavkov trošku kazia technici, hlavne test jedného z bubnov málinko ruší nastavenú atmosféru večera, no s príchodom kapely ide všetko do zabudnutia a Robert sa už konečne publiku aj prihovorí. Predstaví ďalšiu novú skladbu, „I Can Never Say Good Bye“, ktorá však potrebuje v človeku dozrieť, nielen pre jej tému. Ako úvod prídavkového setu však funguje vcelku dobre a vytvorila tak náladové predpolie na excelentne zahraté ďalšie tri kúsky. Mal som maličký pocit, že „At Night“ páni jemne natiahli, ale bol to len pocit, pretože bola naozaj úžasná. Rovnako „Charlotte Sometimes“ ešte nikdy neznela tak dobre. Dva syntezátory jej pomohli k dokonalosti, nevedel som sa jej nabažiť, rovnako „A Forest“, kde to na konci vyzeralo, že to Robert už už odpáli s Jasonom do toho úžasného a tak chýbajúceho outra, no nestalo sa tak, hoci vytlieskavačka so Simonom mala ohromný úspech. Inak, v „A Forest“ asi najviac vidno, že Perry a Robert idú rovnaké gitarové party. Nech je to však akokoľvek, som rád, že je Perry späť. Je to večný „kjurák“, kapele dal srdce, má v nej svoje miesto …
Opäť odchod z pódia, tentoraz bez rušivých momentov v prestávke, a návrat v štýle očakávanej a zatiaľ stále nemennej „šláger parade“. Nevadilo mi to, v duši som sa usmieval. „Lullaby“, z tej je dav vždy na prášky, či sú tam čisto fanúšikovia kapely alebo nejaké festivalové publikum. Aj „The Walk“ sa mi odjakživa páči, ale hlava mi neberie to, ako sa náš Robert zaľúbil do „Friday I´m In Love“. Sledujem to posledných 10 rokov, ale od turné v roku 2019 je to teda citeľné ešte viac 🙂 Maličké gitarové intro s úryvkom textu na úvod, v rovnakom štýle outro a medzi tým davová psychóza 🙂 Existuje vôbec v generácií 30 a vyššie niekto, kto by tú skladbu nepoznal? 🙂 „Takovej cajdáček“ ako „Close To Me“ mi len udržuje úsmev v duši a pri „InBetween Days“ si uvedomujem, že večeru vlastne kraľuje album „The Head On The Door“. 5 kúskov, paráda! „Just Like Heaven“ a „Boys Don´t Cry“ sú už len takou stonkou z tej čerešničky na torte, ktorou bol vlastne celý druhý prídavok. Kapela bleskovo mizne, Robert si s dojatím užíva posledné sekundy na pódiu, s pokorou sa jemne ukláňa na všetky strany a mizne tiež.
Malú chvíľu ešte neznalí čakajú, či predsalen … ale nie, hala sa rozsvieti, krátko na to technici obsadia pódium a začína sa rozoberať arzenál. Organizátor prekvapivo smeruje dav k hlavnému vchodu, bočné priechody otvorili až keď bola hala prakticky prázdna. Smerujem na chvíľu k pódiu, pozdraviť zopár známych, niektorých som nestihol, ale aj tak je skvelé vedieť, že si všetci stále kapelu užívajú. Nuž a potom ešte 40 minút čakania v zástupe na pokladňu parkoviska, teda, Rakúšania vedia stále prekvapovať nedostatkami, a cesta nocou domov … ďalšia parádna spomienka, Budapešť snáď bude rovnako krásna 🙂
Mainset: Alone, Pictures Of You, Kyoto Song, A Night Like This, Lovesong, And Nothing Is Forever, Cold, Burn, Fascination Street, A Strange Day, Push, Play For Today, Want, Shake Dog Shake, From The Edge Of The Deep Green Sea, Endsong
E1: I Can Never Say Good Bye, At Night, Charlotte Sometimes, A Forest
E2: Lullaby, The Walk, Friday I´m In Love, Close To Me, InBetween Days, Just Like Heaven, Boys Don´t Cry