Ďalší z Rogerových rozhovorov, ktoré poskytol magazínu Post-Punk v rámci promo kampane k jeho sólovému albumu „2 Raves“. O filme, hudbe ako takej, ale samozrejme aj o The Cure.
Vyrastal si v hudobnom prostredí, je tak? To je úplne v protiklade s postojom vyraziť niekam von a pripojiť sa k punkovej kapele. Čiže predtým, ako si začal vystupovať, si študoval kompozíciu?
Áno. Viete, keď prišiel punk, študoval som práve na umeleckej škole. Môj najlepší kamoš, Ian Wright, ktorý inak navrhol obal môjho aktuálneho albumu, za mnou raz prišiel s plagátom Sex Pistols a to bolo fakt niečo. Skvelý názov pre kapelu a na plagáte boli dvaja kovboji s vytiahnutými vtákmi. To bolo tuším v 1975-om. A bolo to ohromný dopad na každého. Viete, vtedy fičal progresívny rock a potom pop rock. A to bolo niečo príšerné. Takže, aj keď ste punk nemuseli, aj tak vás to ovplyvnilo. Punk ovplyvnil každého pohľad na hudbu, každý zrazu premýšľal, či by mohol fungovať v nejakej kapele alebo nie. Každý premýšľal o tom, že by to mohol skúsiť, porovnávali sa s tými mega prachatými chalanmi z kapiel ako Yes, Genesis a podobne.
Boli to teda naozaj inšpiratívne časy. Ale, aj napriek tomu, že som už hral, tak aj tak som nikam nepasoval, pretože veľa kapiel s klávesákmi na scéne nefungovalo.
Môžeš nám povedať, ako si sa dostal k produkcii filmu „England Is Mine“ o Morrisseym?
Môj kamarát, Orian Williams, produkoval „Control“, film o Joy Division. Poznáme sa veľmi dlho a vždy sme sa bavili o mojom investovaní do filmu. A zrazu sa naskytla táto príležitosť, dopomohlo k tomu to „nepriateľstvo“ medzi The Cure a Morrissey, resp. medzi ním a Robertom. Prišlo mi to doslova až politicky zložité, ale nakoniec som bol rád, že som sa stal toho súčasťou. Neprišlo mi to vtedy ako skvelý film. Príbeh nebol najlepší, ani to nebolo prijaté s nadšením, ale bolo zaujímavé sa toho celého procesu zúčastniť.
A Morrissey ten film schválil?
Áno, dal mu požehnanie a až zúfalo sme sa dožadovali skladby The Smiths v titulkoch. Prišlo mi to ako skvelý nápad. Bohužiaľ, Johnny Marr to okamžite zablokoval, bez akejkoľvek diskusie.
Viete, medzi tými dvoma to veľmi nefunguje, zrejme chceli príliš veľa peňazí a my sme mali malý rozpočet. Myslím, že nás to celé stálo 1,2 milióna libier. Takže, aj keby súhlasili, tak by sme na to peniaze nemali. Ale Morrissey sa na to nevykašlal. Ako som povedal, prial tomu filmu. Nemyslím si však, že ho niekedy videl. Ale takisto som bol od prvého dňa presvedčený že ho nevykresľuje v zlom svetle. Premýšľal som v štýle, akoby som bol na jeho mieste je a ako to urobiť tak, aby mi to nevadilo.
Režíroval to Mark Gill a ty si premýšľal o novom projekte práve s ním, tak nakoniec vznikol nápad na projekt „2 Ravens“?
Áno. Zhovárali sme sa o tom, že by som chcel spolupracovať na niečom inom, než len na soundtracku k filmu o živote Masahisu Fukase.
Bol to japonský fotograf a jeho kniha sa volá „Ravens“. Každý deň fotografoval svoju manželku. A viete ako ona reagovala, prestaň ma už fotiť, lebo od Teba odídem. A keďže ju fotiť nedokázal prestať, ona aj odišla. A tak potom začal fotiť havrany. A sú to skutočne krásne zábery. A potom prišiel do tohto baru a zahlásil, „Raz sem prídem a poriadne sa opijem. Potom spadnem zo schodov a zomriem.“ A ono sa to vážne stalo, spadol zo schodov. Bol nejaký čas v kóme a jeho žena ho potom navštevovala každučký deň. Je to vskutku zaujímavý príbeh. Predstava toho príbehu sa ponúka sama, vďaka tej knihe. A myslím, že na základe toho príbehu som začal opäť komponovať vlastné veci.
Jednu zo skladieb, s názovom „The Hearts Fall“, som skomponoval na motívy básne Teda Hughesa. Bol ženatý so Sylviou Plath, ona je niečo ako ikona goth-u. Písal také brutálne básne o prírode, hlavne o vranách a havranoch a jedna z nich sa volá „The Crows Fall“.
V marci 2016 som sa stretol s Philipom Glassom a on ma požiadal o nejakú hudbu, ktorú by som odprezentoval na jednom z jeho charitatívnych koncertov pre Tibet. A tak som niečo skomponoval. A práve tým som položil základy tohto albumu.
Album vo mne vyvoláva akési pastorálne, melancholické pocity, ktoré zažívam napr. pro počúvaní Chopina.
Na turné s The Cure, v roku 2016, som bol prakticky po celý čas obklopený ľuďmi. To som priam až túžil po domove. Ste stále na cestách a vlastne si ani nemáte šancu navariť jedlo sám. Turné skončilo až v decembri. A tak som sa konečne dostal domov, žijem inak uprostred anglického vidieka. Ale zrazu som mal toho doma už dosť, aj tej samoty, až som začal cítiť úzkosť.
A byť obklopený krajinou uprostred zimy, to je pekne drsné. Všetko je tam veľmi čierne, biele a sivé. Žiadne farby. Zistil som, že koncertovanie je v úplnom protiklade s kreativitou, pretože to len cestujete a hráte, ale pre mňa osobne je tvorba hudby skutočne veľkou jazdou.
Takže, všetká tá potlačovaná kreativita, k tomu obklopený melancholickou atmosférou a scenériou, a tak sa zrodil tento albumu. Je to skvelý pocit, keď človek niečo také dokáže. Je na nezaplatenie, keď ako umelec, či hudobník, môžete prakticky čokoľvek, a ak k tomu ešte dokážete sprostredkovať tú atmosféru poslucháčovi bez slov …
To mi pripomína citát z filmu o Beethovenovi, „Immortal Beloved“, o uvedení poslucháča do mysle skladateľa.
Vďaka, ale nie som si istý, či by som sa chcel dostať do Beethovenových myšlienkových pochodov. Potom je tu ešte jedna vec – ak skutočne poznáte skladateľa, tak je niekedy lepšie mať k dispozícii tajomstvo tej hudby alebo vôbec nič nevedieť. Ak ak budete čomukoľvek z tej kreativity rozumieť, tak bude lepšie nechať rozprávať umenie. Ak otvorí ústa umelec, či vy, všetko padá.
Keď sme spomínali izoláciu a s tým spojenú kreativitu, zrazu akoby nastalo malé deja vu … ako sa vyrovnávaš s tým, čo sa práve deje vo svete?
No, mám šťastie, že moja priateľka je tu so mnou. Neviem, či je to šťastie pre ňu, možno už začína bláznieť 🙂
Ona je s Tebou na vidieku? Nevrátila sa do Berlína?
Presne. Ona vlastní apartmán v Berlíne. Nemyslím si však, že by bol vôbec niekto rád zavretý, počas lockdown-u, v apartmáne. Viem si predstaviť, aké zložité to musí byť pre množstvo ľudí v tejto situácii. My máme vážne šťastie. Sme obklopení otvorenými poliami a ja sám vlastním veľkú záhradu. Takže záhradničíme, rozprávame sa a to je veľký bonus.
Zdá sa, že je to skutočná skúška pre vzťahy. Myslím lásku v časoch Covid-19.
To áno, ale zatiaľ nám to funguje. Síce včera popoludní bola trochu depresívna, ja som sa ju snažil rozveseliť a ráno som bol v smutnej nálade pre zmenu ja. Je to šialené. Jej je jasné, čo sa deje. Ľudia mi neustále odkazujú, „buď v pohode. Je čas byť kreatívny.“ Ale podľa mňa je to naopak, kreativita sa vyvíja skôr pod tlakom. Lenže keď máte slobodu … ja mám napr. teraz k dispozícii celé dni. A tak sme si povedali, že odteraz bude každý deň pondelok. To preto, že všetky dni sú teraz rovnaké. Takže, teraz by som mohol tráviť celé dni v štúdiu, no bohužiaľ sa tak nedeje. Pretože jednoducho sa na to necítim.
Chcel som sa Ťa spýtať na syntezátory. Viem, že navštevuješ Berlín. Za posledné roky sa tam odohralo niekoľko veľkých syntezátorových „revolúcii“. Workshopy tam fungujú na každom kroku. Ale svojho času si bol fanúšikom Sequential Circuits. Počul som to správne, že kedykoľvek na pódiu máš k dispozícii zálohu toho, čo hráš?
Existuje veľmi pekná malá kniha od akéhosi chlapíka z Nového Zélandu, ktorý spísal celé pozadie vzniku Sequential Circuits a The Prophet. Keď som s klávesmi začínal, vlastnil som Fender Rhodes a potom nastúpil Moog, lenže Mini Moog som si v tých časoch nemohol dovoliť. Tak som sa rozhodol ísť do práce, zarobiť nejaké peniaze, kúpiť si syntezátor a Sequential Circuits práve … A v tom čase ešte polyfonický Moog nebol k dispozícii. Veľa možností teda nebolo. Milujem inak zvuk The Prophet Five. Tak som si mohol dovoliť kúpiť Prophet 600. Nechcem Vás tu príliš ohurovať, ale The Prophet 600 bol prvý nástroj, ktorý mal v sebe zabudovaný midi systém. Takže to bol tak trochu prevratový nástroj. No a potom som si kúpil Prophet T8. A tak som sa vydal touto cestou. Ono, ak by v tej dobe mali Moog k dispozícii polyfonické syntezátory, tak by som pravdepodobne hral na nich. Ale s chalanmi zo Sequential mám celkom dobré vzťahy, už asi 15 rokov. S Dave Smithom, ktorý spoločnosť založil, sme veľmi dobrí priatelia. Je to fakt skvelý chlapík.
Takisto som v kontakte s ľuďmi z Moog. Vlastním Moog One, čo je absolútne polyfonický nástroj a pracujem s ním od roku 2006.
Môžeš nám priblížiť Tvoj vzťah s Moog?
Debatil som so šéfom návrhárov. On bol dokonca ochotný za mnou vycestovať do Anglicka a venovať mi celý deň, počas ktorého by mi predstavil Moog One, ale nakoniec k tomu samozrejme nedošlo.
Požiadali ma o pieseň do dokumentu o Bobovi. Našťastie som tú skladbu dokončil rok predtým, než navždy opustil svet. Napísal som teda tú skladbu a napadlo ma, že by nebolo zlá vrátiť sa do mojich začiatkov a využiť tak monofonický Moog na orchestráciu všetkých vecí. Nakoniec som celú skladbu zložil a nahral s Moog syntezátorom. Neskôr som sa s chalanmi z Moog aj stretol a stali sa z nás dobrí priatelia. A áno, celé dva albumy som nahral s Moog Voyager.
Môžeš nám povedať niečo o piáne na albume „2 Ravens“?
Piáno použité na tomto albume… teda, vlastne je to piáno, ale samplované. Je to v podstate plugin pre Logic s názvom Ivory. Vytvorila ho firma Synthogy. A to skutočné piáno, ktoré som pri tomto albume použil je Steinway, nový Steinway. Pochádza z Carnegie Hall. Bolo celé reštaurované. Steinway mám aj doma, v obývačke, ale je úplne rozladené, nakoľko ladič nie je ochotný prísť. A je ťažké originál piáno vôbec nazvučiť a títo chlapíci zachádzajú pri zázname zvukov do nekonečných detailov. Koľkokrát je to až neuveriteľné. Mastering inžinier Guy, z Electric Mastering v Londýne, by to tiež nepovedal inak. A on má fakt ten najlepší sluch, teda z tých, ktorých poznám.
Takže, vďaka Ivory som získal slobodu a možnosť editácie mojej práce a to mi vyhovuje viac. Mám pocit, že keď ste v štúdiu a zasvieti to červené svetlo, akoby Vás okamžite niečo zovrelo. Takto môžem nahrávať piáno party doma a to mi strašne vyhovuje. A to je vlastne základ všetkých skladieb. Správna emócia. Takže, je skutočne dôležité, aby som bol v pohode a dokázal hrať spôsobom, kedy cítim, že skutočne vyjadrujem svoje pocity.
Samozrejme, že nič z toho sa nedá prirovnať k pocitu, keď si sadnete za majestátne piáno. A to by som dokázal hrať každý deň.
A čo použité čelo na albume?
Prekrásny nástroj. Zo všetkých nástrojov má najbližšie k ľudskému hlasu, pretože jeho rozsah má blízko k tenoru. Pre mňa je to najexpresívnejší nástroj, najemotívnejší. Posledných desať rokov s ním spolupracujem veľmi úzko, naposledy s hudobníčkami Miriam a Elisa. Ak by som hral raz na čelo, chcel by som hrať ako oni. Keď im dám niečo zahrať, oni to zahrajú presne tak, ako som si to predstavoval. Ten samotný proces partov pre tento nástroj bol veľmi jednoduchý. Ja som si vytvoril sample pre čelo a posunul som im ich. A znie to naozaj skvele, presne tak, ako to znieť malo. S tými dievčatami je radosť pracovať.
A ako sa Ti spolupracovalo s Jennifer Pague?
Nikdy predtým sme sa nestretli, na začiatku procesu sme sa ani nerozprávali. Prvýkrát sme prišli do kontaktu v štúdiu, v Londýne, keď sme začali nahrávať sláčikové party a vokály. Predstavil mi ju môj vydavateľ, ktorý publikuje aj nahrávky jej projektu, Vita And The Woolf. Navrhol mi totiž, aby som k niektorým skladbám pridal vokály, a boli tak prístupnejšie. Ja som len zareagoval, že prečo nie, skúsme to. Nebol som si istý, či sa mi to bude páčiť alebo či to dokonca budem akceptovať. Tak sme jej poslali jednu skladbu, vybrali sme „An Old Train“. Ešte v ten deň nám poslala späť 30-sekundovú ukážku. A bol som z nej uchvátený.
Vlastne som cez ňu získal ďalší nástroj. Fungoval dokonale. Bolo to niečo iné, než je zvyknutá so svojím projektom, ktorý je viac rockový, hymnický a typicky americký. Zaujal ma práve ten kontrast medzi jej americkým estetičnom, textami a frázovaním, a tým európskym prístupom sláčikového kvarteta, piána a čela. Všetci hudobníci boli Európania. Samozrejme, tým nechcem naznačiť, že mimo Európy už nie sú žiadni skvelí hudobníci.
V konečnom dôsledku ide o kombináciu zvukov Starého sveta a jej americkosti. A práve tým získal album ďalšiu, zaujímavú vrstvu.
Zopár slov o videu „The Haunt“? Veľmi mi to pripomína starý Berlín, myslím tým schodiskom.
Točili sme to vo Friedrichshain, kúsok od apartmánu, kde býva Mimi. Je to tam trochu „starobilé“. Silne to pripomína časy Východného Nemecka. Klasický panelák s množstvom schodov. Svietili sme si iba našimi iPhonmi. Samozrejme, že sa tam objavovali obyvatelia toho domu a pýtali sa, čo sa deje.
Natočili sme to veľmi rýchlo, pretože ja nemám pre takéto veci veľa trpezlivosti. A potom si to samozrejme ešte vyžiadalo veľmi veľa editácie. K tomu pridať ďalšie veci. Neskôr nás napadlo, že by sme to mali natočiť ešte raz. Ale nakoniec, myslím, že to video celkom funguje. A dobré na tom je, že človek pri tom myslí na Berlín.
A čo album Post Romantic Empire?
Dosť čudná vec. Kamarátka, ktorá promuje koncerty v Londýne, z Talianska, inak celkom zaujímavá, Clarita. No a ona sa pozná s tým chlapíkom, ktorému vzkrsol nápad na tento album. Chcel po mne zhudobnenie Šeherezády. Moja reakcia bola, „to je fakt čudné, ako sa to vlastne dá?“. K tomu tá predstava, že pracujete s niekým iným a potom celú prácu posuniete zasa niekomu inému. Celkovo to bol dosť zvláštny proces, ale uprostred toho všetkého som spoznal Juliu Kent, ktorá hrá na čelo. Napadlo nás prísť s tým na album a takto som sa dostal vlastne k spolupráci piána a čela.
V minulom roku oslávil album „Disintegration“ 30. výročie svojho vydania a vy ste s ním odohrali 5 koncertov v Sydney Opera House. Aké to bolo, pracovať na jeho vzniku? Ty si myslím spoluautorom skladieb „Out Of Mind“ a „Fear Of Ghost“, je tak?
Áno, tie skladby som napísal ja. Pre mňa to bolo celé čudné, vlastne som sa krátko predtým stál právoplatným členom kapely. Vtedy mi Robert povedal, „Bude úplne v pohode, keď pre ďalší album prinesieš nejaké vlastné demá.“ A ja na to, „tak dobre“.
A tak sme to dali celé dohromady v jednom dome, neďaleko od miesta, kde žijem, a tam sme prehrávali naše demá. A tie, pri ktorých mal Robert pocit, že by ich mohol naspievať, tak tie sme vybrali. Úplne som bol hotový z toho, že dve moje skladby boli vybraté ako b-strany jedného zo singlov. To bolo niečo úžasné.
Bol si v tomto smere, pri tematických prvkoch, na tomto albume, niečim ovplyvnený?
Hral som na ňom všetky klávesové party a takisto som bol zodpovedný za ich zvuk. Takže, je na Vás, aké uznanie mi dáte. Ale spomínam si, ako sme pred nahrávaním boli na nejakej párty, Robert podišiel ku mne a povedal: „Fakt sa na toto nahrávanie teším, pretože sa vôbec nemusím starať o klávesy a môžem sa sústrediť len na gitaru. Fakt mám radosť, že tu budeš.“ Ja na to, „takisto mám z toho veľkú radosť.“
V posledných rokoch The Cure veľmi podporujú mladé kapely. Aký máš ty na to názor a čo by si poradil niekomu, kto by chcel začať s hudbou?
Ešte aj dnes som schopný zájsť za ľuďmi, ktorí ma ovplyvnili a hovorím im, že nebyť ich, tak by som nehral. Hlavne teda keď stretnem ľudí ako Herbie Hancock, ktorý ma nesmierne ovplyvnil. No a keď takto príde za mnou niekto dnes a povie mi presne to isté, tak som zmätený, pretože ja mám stále pocit, že som práve na ich mieste. A moja jediná rada mladým: musíte to skutočne milovať! Musíte mať v sebe vášeň a nerobiť to všetko pre žiaden iný dôvod, pretože to z Vás inak vysaje život. Po čase Vás to zničí. Je lepšie skutočne chcieť robiť hudbu, inak nemáte šancu prežiť. Ak nie, tak robte niečo iné a hudbu si nechajte ako koníček, inak to bude tvrdé. Ľudia vo všeobecnosti vravia, že dnes je to ťažšie ako kedysi. Ale, je to ťažšie v určitom smere a v inom zasa ľahšie. Nikdy to však nebude ľahké a preto je lepšie, keď to chce človek skutočne robiť.
A posledná otázka. Čo si to čítal na nástupišti vo videu „An Old Train“?
To bol odkaz pre Jen. Kniha Virginia Woolf. Odkaz na jej kapelu Vita And The Woolf.
zdroj: post-punk.com, 15/05/2020