V rôznych rozhovoroch, pri témach albumov „Disintegration“ (1989) a „Bloodflowers“ (2000), Robert často spomínal hľadanie akéhosi vzorového zvuku. Tieto slová rezonujú aj pri počúvaní nového albumu „Songs Of A Lost World“.
Robert Smith sa týmto netají ani dnes. Nový album je akýmti temným posolstvom a hudbou fascinujúcej krásy, pričom odkazuje na atmosféru spomenutých kľúčových albumov v diskografií kapely: „Pornography“ (1982), „Disintegration“ a „Bloodflowers“, ktoré tvoria akúsi podvedomú trilógiu.
V roku 2000, krátko pred historickým koncertom v Ancienne Belgique (kedy kapela zakončila večer bare, kde jednak uskutočnila autogramiádu a popíjala s fanúšikmi), sa s Robertom Smithom stretol Jean-Luc Cambier, náš súčasný šéfredaktor, no vtedy editor hudobnej sekcie, a zoči-voči debatili o vtedajšom albume „Bloodflowers“. Po ťažko znesiteľnom albume „Wild Mood Swings“ (1996) si The Cure položili správne otázky a s albumom „Bloodflowers“, skvele prijatom ako verejnosťou, tak aj kritikou, sa vrátili ku svojim základom.
„Raz večer sme sa všetci ocitli v štúdiu a postupne počúvali albumy „Pornography“ a „Disintegration“, skladbu po skladbe,“ vysvetľoval Robert v rozhovore z roku 2000. „Bolo to veľmi intenzívne a tak som chalanom povedal, že musíme prísť s novým albumom, ktorý bude pokračovaním týchto dvoch.“
A tak ako „Alone“ z albumu „Songs Of A Lost World“, tak v prípade „Bloodflowers“ udáva tón albumu rovnako úvodná „Out Of This World“. Skladba „Out Of This World“ je akoby rozlúčka s istým spôsobom života. Je to veľmi silná téma, ktorá sa tiahne celou diskografiou The Cure. Album „Pornography“ reprezentuje akúsi zúrivú snahu zmeniť veci. Ľahšiu podobu tohto pocitu nájdeme aj na albume „Disintegration“, hoci jeho niektoré skladba skôr vyjadrujú úplnú rezignáciu. Na druhej strane, na albume „Bloodflowers“ prevládajú pocity rezignácie a melanchólie.
V spomenutom rozhovore sa Robert vrátil aj ku statusu jeho kapely, ktorú v jej začiatkoch zbožňovali hlavne prívrženci cold-wave, no neskôr sa stala ultrapopulárnou vďaka popovým singlom ako „Let’s Go To Bed“, Close To Me, či „InBetween Days“ …). Neskôr však pracovala na tom, aby produkovala skvelú hudbu „bez najmenšieho nátlaku, či snahy a nejaké budovanie kariéry. Nikdy som nemal pocit, že sme na nejakej krížiackej výprave alebo sme zapojení do nejakej súťaže,“ poznamenal Robert. „The Cure boli pre mňa vždy kľúčoví, ale nikdy som si nepredstavoval, že rovnakú dôležitosť by im mohli prikladať iní ľudia okrem mňa. A hoci niektorí ľudia cítia až povinnosť to tvrdiť, ja som dokázal prehlásiť, že The Cure sú jednou z najlepších kapiel na svete, až po niekoľkých pivách. Začiatkom 1990-tych rokov sme vďaka niekoľkým singlom zarobili veľké peniaze a užívali si privilegované postavenie, čo dodnes neodmietam. Vo všeobecnosti však platí, že The Cure si vo všeobecnosti užíval viac nenápadný, či priemerný úspech, než nejaký triumf. A to mi veľmi vyhovuje.“
Robertove jahody
Ďalší album, iné prostredie, iná éra. V apríli 1989 je Jean-Luc Cambier korešpondentom nášho týždenníka, ktorý fungoval pod názvom Télémoustique. Smer Londýn, ponurá pivnica vydavateľstva Fiction Records a oproti Jeanovi sedí Simon Gallup, v kovbojskom klobúku, s Robertom Smithom, ktorý sa kŕmil jahodami bez toho, aby vyceril zuby a nerozmazal si zbytočne rúž po brade. „Disintegration“, ôsmy štúdiový album The Cure, sa o mesiac neskôr dostal na pulty predajní.
„Nespavosť, nočné mory, posadnutosť stratou, či dokonca riziko straty …“ Téma albumu je podľa nášho novinára pekelne temná, ale „bez toho, aby sa stal pre The Cure revolučnou záležitosťou, sa album „Disintegration“, v priebehu počúvania, stáva záležitosťou veľkolepou, dokonca prirodzenou.“
„V istom zmysle tento album ukazuje, o čom sú The Cure,“ vysvetľuje Robert, keď dojedol svoju misku jahôd. „Je to hudba, ktorú robíme najlepšie. Je v nej hľadanie súdržnosti, o ktorú sme sa nepokúsili od albumu „Faith“ (1981). Chceli sme jednotný zvuk od začiatku až do konca. Všetky skladby na tomto albume sú postavené na troch tónoch. Dokonca máte dojem, že medzi zmenami tóniny počujete len jednu pieseň. „Disintegration“ rozhodne nie je len nejaké skladisko piesní, ako to bolo v prípade dvojalbumu „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ (1987). Tu je celková atmosféra, tlmená, napätá a zjemnená.“
Niečo nedobré
Keď sa náš novinár udivuje nad tým, že sa The Cure vracajú k atmosfére minulých rokov „bez toho, aby chceli hľadať niečo, čo by ich hudbu mohlo zmeniť,“ Simon s Robertom pripomínajú „prirodzený proces“, ktorý viedol k tomuto budúcemu majstrovskému dielu. „Nepíšeme piesne preto, že musíme vydať album. Vydávame album, pretože máme napísané piesne a máme pocit, že sme tým vybudovali niečo silné,“ povie Simon Gallup. Robert Smith k tomu dodáva, že hľadanie zmien nesmie byť nikdy vynútené, čo je argument, ktorý by sa dnes mohol týkať albumu „Songs Of A Lost World“. „Myslím si, že predovšetkým musíte zostať absolútne nedotknutý vo svojom prístupe. Ak budete po hudobnej stránke na kapelu príliš tlačiť, stanete sa sám napätým. Je to presne také, ako keď máte v sebe pocit obavy, že jednoducho musíte napísať novú pieseň. Jednoducho, ak to nepríde, tak to nepríde. Nie je to dôležité. Na albume „Disintegration“ nebolo nič povinné. Jednoducho sa stalo, že po roku spoločného hrania a tvorenia bolo dosť materiálu na to, aby vznikol ucelený album. „Disintegration“ je odrazom kapely, ktorá sa našla vďaka radosti z hrania, vďaka láske k hudbe a vášni pre jej komponovanie.“
zdroj: Moustique, 30/10/2024