11. januára 2025 vystúpi Reeves Gabrels, s kapelou Doom Dogs, v americkom Wilmingtone. A práve pri tejto príležitosti poskytol krátky rozhovor tamojšiemu magazínu Out & About, v ktorom došlo aj na tému The Cure.
Máš za sebou skutočne pestrú hudobnú minulosť. Čo Ťa ženie do koncertovania s kapelou založenej na improvizácií?
Reeves: Keď hrám s Jonathanom Kaneom a Jairom-Rohmom Parkerom Wellsom v projektoe Doom Dogs, tak ide v podstate o voľnú, ničím nerušenú konverzáciu. Sme trio troch rovnocenných inštrumentálnych hlasov: gitara, bassa a bicie. Z hudobného hľadiska nie je nič vylúčené a kedykoľvek sa môže udiať čokoľvek. Aktuálna téma sa môže zvrtnúť na opätku a podobne, ako skvelý rozhovor, či „brain-stromingové“ sedenie vybočiť z rámca tým najlepším spôsobom.
A keďže sa navzájom pozorne počúvame a rovnako v danom priestore čítame, žiadne dve naše vystúpenia nie sú rovnaké. Niekedy je nálada dokonca ťažká, či už zvukovo, výrazovo alebo emocionálne. Inakedy sa zasa ocitneme v atmosfére povznášajúcej. S Jairom-Rohmom sme začali spoločne hrať pred 30 rokmi, no rozhodne naše hranie nerecyklujeme. Jonathan sa našim bubeníkom stal v roku 2023, no aj on má rozhodne čo povedať. Všetci traja sa improvizácií venujeme naplno a slobodne a je pre nás skutočným potešením, že môžeme robiť veci spoločne.
V minulom roku istá osoba opísala naše vystúpenie nasledovne: „Doom Dogs vytvorili improvizovanú zvukovú paletu, ktorá nás zaviedla do piatich rôznych zvukových období a desiatich krajín … Jednu chvíľu zaznela príjemná melódia a v zápätí sme boli teleportovaní do filmu Davida Lyncha, aby sme sa o chvíu vhupli do jazzového klubu a z neho vyšli na koncert funkovej kapely … bolo to absolútne úžasné“.
Bolo by priam nedôstojné nespýtať sa na Tin Machine a Tvoj dlhoročný vzťah s Davidom Bowiem. Aké to bolo, hrať s Bowiem v tak zaujímavom období jeho kariéry a čo si sa vďaka nemu naučil?
V tom období, kedy som sa s Davidom stretol, bol akoby „stratený na mori“ (jeho slová) a vlastne si ani nebol istý tým, kto tvorí jeho publikum. Obával sa, že jeho ďalšou zastávkou bude Las Vegas. A to rozhodne nechcel. Skamarátili sme sa, začali sme spolu bývať, či už u neho alebo u mňa, pričom sme začali písať skladby bez toho, aby sme mysleli na album alebo domov. Tvorili sme hudbu pre hudbu.
Tie skladby sme nahrávali len my dvaja, s bicím automatom a niekoľkými gitarami. Obaja sme mali 4-stopové magnetofóny Tascam „Porta One“ prvej generácie, bola to paráda. Spätne sme si uvedomili, že to obdobie v jeho kariére bolo zaujímavé práve tým, že sme nebrali ohľad na hudobný trh a robili hudbu, ktorú sme chceli počuť.
Od Davida som sa predovšetkým naučil to, že nikdy nie je potrebné posudzovať hudobný nápad, kým nie je blízko k realizácií. Jednoducho k nemu pristupujte tak, ako keď sa snažíte založiť oheň tým nejprimitívnejším spôsobom: suché raždie a iskra z dvoch kameňov. Následne plameň chráňte a udržte prikladaním ďalšieho materiálu, kým sa poriadne nerozhorí.
Kapela Tin Machine vznikla až po tom, čo David náhodou narazil na bratov Salesevcov, kedy ich pozval do Švajčiarska, kde sme v Montreux začali nahrávať v štúdiu, ktoré patrilo kapele Queen. A k tým ďalším veciam, ktoré som sa naučil: na hodiny nikdy nepozeraj, nápad sa objaví práve vtedy, keď je pripravený. A ľudí z nahrávacej spoločnosti držte mimo štúdia, pokým nie je nahrávka hotová a zmixovaná.
Viem, že si vyštudoval Berklee College Of Music v Bostone. Ako človek, ktorý tvoril hudbu rôznych žánrov, od rocku, cez soundtracky až po improvizačnú hudbu, myslíš, že Ti hudobné vzdelanie prospelo?
Pred tou školou som navštevoval Parson School Of Design, potom School Of Visual Art, obe v New Yorku. Po celý čas som však hrával, či už v newyorkských baroch (aj v CBGB) alebo v roadhousoch v Catskills, počas leta. V New Yorku som takisto chodil na hodiny ku gitaristovi Johnovi Scofieldovi. Práve on mi navrhol, aby som sa prihlásil na Berklee, v Bostone. Čiže po troch rokoch flákania na výške som šiel naozaj študovať na vysokú školu.
Na Berklee som strávil šesť semestrov po sebe, snažil som sa získať čo najviac vedomostí a donútiť uši spolupracovať s rukami. V jednom momente som mal k dispozícií fusion kvarteto a robil som aranžmány pre 11-člennú kapelu lesných rohov. Vždy som mal pocit, že skutočným vzdelávaním bolo stretávanie sa a učenie sa od iných študentov, z ktorých mnohí boli z iných krajín a hrali na iné nástroje. Neustále sme jamovali.
Počas toho obdobia som po nociach a cez víkendy fungoval v jednej post-punkovej kapele, ale aj v iných rockových kapelách, takisto som hrával na Bostonskom country hudobnom pretekárskom okruhu (áno, bol taký) a na množstve svadieb. Tam všade som dokázal využiť veci, ktoré sme sa na Berklee učili a pomohlo mi vidieť rozdiel medzi „knihou“ a praktickým využitím nových myšlienok.
Pochádzaš zo Staten Island (NY). Opíš nám svoju rannú kariéru v miestnych kapelách, než si sa presunul do Bostonu alebo Londýna? Ako tieto začiatky ovplyvnili Tvoje neskoršie rozhodnutia a projekty?
Pred počítačmi a digitálnymi nástrojmi ste si vytvárali kamarátstva v škole. Niekto mal k dispozícií garáž, dali ste dokopy kapelu, zlepšovali ste sa a nakoniec ste hrali na stredoškolských plesoch, na pivných večierkoch na vysokej škole, potom v baroch. Staten Island toto všetko poskytoval. Každé vystúpenie Vás informuje o tom ďalšom doslova vo všetkom. Cestou zisťuješ, čo od Teba požadujú ostatní členovia kapely a čo si vyžaduje hudba samotná. Naučíte sa, kedy treba udať tempo, kedy iného podporiť, kedy treba rozprávať a kedy počúvať. Tak, ako v živote.
Samozrejme, musím sa spýtať aj na vynikajúci nový album The Cure, „Songs Of A Lost World“. V tejto kultovej kapele už pôsobíš viac ako 12 rokov, aký to bol pocit, keď ste konečne vydali novú hudbu? A aký je to pocit, keď sa album, ale aj predošlé turné, stretli s takým skvelým ohlasom?
Všetci v kapele sme veľmi radi, že náš album má takú úžasnú odozvu. Najmä preto, že to bola nesmierne dlhá cesta, ktorá začala prácami v štúdiu, v roku 2019, po ktorej nasledovalo niekoľko turné, ako aj zopár rokov strávených v zajatí Covid-u 19. Je pre mňa skutočne významné si uvedomiť to ohromné množstvo dlhoročných fanúšikov, ale aj nových poslucháčov po celom svete, ktoré je dojaté hudbou, ktorú spolu tvoríme.
Mimochodom, hoci je „Songs Of A Lost World“ skutočne prvým štúdiovým albumom, ktorý The Cure nahrali a vydali od môjho nástupu do kapely, v roku 2012, nie je to prvý album, na ktorom ma počuť. V roku 1997 som hral sólovú gitaru v skladbe „Wrong Number“, ktorá vyšla jednak ako singel, tak aj ako jediná nová skladba na kompilácií hitových singlov „Galore“. Stalo sa to v roku, keď som sa po prvýkrát stretol s Robertom Smithom, v čase, keď som ešte hral, písal a produkoval s Davidom Bowiem. A takisto ma počuť na live kompilácií „40 Live – Curætion-25 + Anniversary“. Ide o záznam koncertov, ktoré sme odohrali v Londýne, v roku 2018 … na Metldown Festivale, kde bol Robert kurátorom, a o pár dní neskôr v Hype Parku.
Všetky tieto nahrávky sú súčasťou môjho príbehu s The Cure. Vždy som mal pocit, že to, čo robíte po tvorivej stránke, je stopa, ktorú zanechávate v príbehu svojho života a svojho času na tejto planéte. Hudba je to, čo robím a mám pocit, akoby som ju robil odjakživa.
zdroj: Out & About, 0/2025