Konečne! Po 16-tich rokoch čakania predstavil Robert Smith „Songs Of A Lost World“, album prenasledovaný smrťou a krásou chaosu. Album má svojou gothickou atmosférou blízko ku klasickým dielam The Cure, „Disintegration“ a „Pornography“.
„Toto je koniec každej piesne, ktorú spievame. Hviezdy tmavnú slzami. Nádeje a sny sa rozplynuli“ … takýmto úvodom začína 14. album kapely, ktorý sa na trhu objavil 1.novembra 2024. Text úvodnej skladby „Alone“ sa kúpe v osudovosti, ktorá neponúka žiadne východisko. Zároveň dokonale udáva tón celého, pravdepodobne najočakávanejšieho albumu roka, ktorý už mnohokrát predtým kapela ohlásila a následne odložila. Obal albumu (skulptúra „Bagatelle“ slovinského umelca Janeza Pirnata), názvy ôsmych skladieb, dlhé inštrumentálne pasáže, v ktorých sa prelínajú vrstvy melancholických kláves, tienistej bassy, tlmených bicích a nepriehľadných gitár … všetko je vedené rovnakým smerom. „Songs Of A Lost World“, prvý album od dispenzárneho diela „4:13 Dream“ (2008), sa stavia do zástupu majstrovských diel s krásou temných krstných otcov gothu.
Dlhý proces
Fanúšikovia kapely nebudú jediní, ktorí si ho budú spájať snáď s ich najznámejších albumom z roku 1989, „Disintegration“, či dokonca s nihilickým dielom „Pornography“, z roku 1982. Toto prirovnanie totiž pripúšťa aj sám Robert Smith, keď vo videorozhovore, ktorý kapela zverejnila na svojich webových stránkach, uviedol: „Chcel som, aby album „Songs Of A Lost World“ pôsobil ucelene, tak trochu v štýle „Disintegration“, „Pornography“ alebo „Bloodflowers“, ktoré mali špecifickú atmosféru. Ostatné albumy The Cure, ako „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ alebo „Wild Mood Swings“ boli viac univerzálne. V tomto prípade som chcel, aby všetky skladby oscilovali okolo rovnakého emocionálneho jadra“
Za najväčšiu chybu považuje Robert príliš skoré ohlásenie tohto albumu svojej komunite, ktorá sa aj dnes stále rozrastá. „Hovoril som o tom už v roku 2019 a myslím, že som to nemal robiť. Práve sme oslavovali 40-výročie vydania debutu kapely a ja som premýšľal o niečom, čo by zahŕňalo všetko, čím sme boli. Bol to veľký projekt, trochu príliš triumfálny a empirický. A potom, ako vznikali piesne, som od tejto myšlienky upustil a rozhodol sa nechať veciam prirodzenejší priebeh, bez toho zámeru niečo oslavovať. Nakoniec sme nazbierali materiál pre tri nové albumy, 25 alebo 26 piesní … akoby sme chceli povedať, ‚tu sú The Cure po 40-tich rokoch, nechajte sa prekvapiť‘.“
Spochybňovanie sveta
16 rokov medzi dvoma albumami je dlhá doba. Robert Smith z albumu „Songs Of A Lost World“ už určite nie je tým Robertom z albumu „4:13 Dream“. Medzitým, tak ako všetci ostatní, aj on si prešiel fázou spochybňovania súčasného sveta, ktorý sa rúti do pekla, a rovnako aj izoláciou sposobenou Covid-om. Je ženatý, s priateľou z detstva, s Mary Poole a má 65 rokov. Videl, ako postupne miznú jeho milovaní ľudia. Smrť je teda na novom albume veľmi prítomná už od prvej piesne, až po tú poslednú, takmer 10-minútovú záležitosť s názvom „Endsong“. „Keď som napísal „Alone“, pochopil som, že album „Songs Of A Lost World“ sa stane skutočnosťou. Pokiaľ však ide o „Endsong“, tú som napísal v roku 2019, čiže v roku, kedy som oslavoval 60-tku. Bolo to zároveň 50.výročie prvých krokov človeka na Mesiaci. Bol tom vtedy v našej záhrade, pozeral som sa na hviezdy a spomínal na toho 10-ročného chalana, ktorý spolu s otcom pozoroval Mesiac práve vo chvíli, kedy tam Neil Armstrong, 21.júla 1969, zanechal svoju ľudskú stopu. V hĺbke svojej duše som cítil, ako starnem v čoraz rozbitejšom svete. Tieto dve spomenuté skladby mali v mojej predstave otvárať a uzatvárať album, boli ozvenou jedna druhej.“
Pódiová skúsenosť
Dve spomenuté skladby „Alone“ a Endsong“, nie sú pre fanúšikov žiadnym prekvapením. Totiž, rovnako ako „And Nothing Is Forever“, „A Fragile Thing“ a „I Can Never Say Goodbye“ zneli na koncertoch posledného svetového turné The Cure, s názvom „Shows Of A Lost World“, s ktorým sa zastavili aj v Antverpách, 23.novembra 2022. „Osobitý vzťah, ktorý máme s našim publikom, ako aj ďalšie okolnosti, nám poskytli príležitosť, aby sme tieto skladby prezentovali naživo znova a znova. A to nám umožnilo niektoré skladby na albume pozmeniť, dokonca aj v prípade skladieb, ktoré sme na turné nehrali. Chápem, že tento proces sa môže javiť zvláštne. Tento album je očakávaný, ale tí, ktorí nás zažili na poslednom turné, už poznajú jeho väčšiu polovicu.“
Táto fascinácia smrťou nie je v tvorbe The Cure ničím novým. V skladbe „One Hundred Years“, z albumu „Pornography“, Robert spieva, „Jedno, či všetci zomrieme …“. Na aktuálnom albume sa však v tomto smere objavuje osobnejší rozmer. „V kapele, ako aj v mojom malom spoločenskom okruhu, starneme všetci rovnakým tempom. S pribúdajúcimi rokmi sa nevyhnutne dostáva smrť do popredia. Priznávam, že je to téma, ktorá nás vždy zaujímala. Na prvých albumoch The Cure, bez toho, aby som si to uvedomoval, som vyjadril jej romantickejšiu víziu.“
Skladba „I Can Never Say Goodbye“ bola inšpirovaná nečakanou smrťou Robertovho staršieho brata Richarda. „Napísal som ju deň po jeho smrti, no dlho som sa snažil nájsť tie správne slová. Nakoniec som sa rozhodol pre jednoduché rozprávanie o tom, čo sa stalo počas poslednej noci, ktorú som s ním strávil. Prezentovať ju však, na našom poslednom turné, nebolo najjednoduchšie, no aj tak to bol vždy skvelý moment koncertu. Hrať ju pred publikom, ktoré ju s dojatím počúvalo, mi pomohlo vyrovnať sa so smútkom.“
Strach a napätie
Piata pozícia na albume patrí skladbe „Drone: No Drone“ a je ďalším prekvapením. Jednak preto, že na rozdiel o vyššie spomenutých skladieb je táto naozaj nová, ale aj preto, že jej násilnosť je v kontraste s celkovou atmosférou akbumu. Klávesy sú paranoidné, gitary disonantné. Cítiž z nej strach a napätie. „Táto skladba vyjadruje moje ťažkosti s prijatím reality vo všeobecnosti, ako sa vzdanie sa tejto predstavy veľkého chaosu.“
Skladba vznikla na základe incidentu u Roberta doma. „Prechádzal som sa po záhrade, za mojim domom a zrazu nado mnou preletel dron s kamerou. Neuveriteľne ma to nahnevalo. Bola to desivá pripomienka dotieravosti tohto sveta.“
Nádherná a jemná pieseň „Warsong“ zasa reflektuje na iné obavy. „Pôvodne to bola pieseň o niekom, s kým som sa pohádal. Uvedomil som si, že to, čo sa medzi nami odohralo, bolo veľmi podobé tomu, čo sa deje mnohým. Každý rok tu máme nejakú novú vojnu. Je pre mňa stále nepochopiteľné, prečo toľkých z nás neustále ženie túžba bojovať a bojovať … alebo že by to bolo práve to, čo nás, ako ľudí, definuje?“
A ešte jedna vec … ak ste si to nevšimli, tak album „Songs Of A Lost World“ neobsahuje jediný hitový singel v štýle „InBetween Days“.
A čo ďalej?
Koncertovanie na jeseň 2025, dva ďalšie nové albumy, z ktorých jeden je už prakticky dokončený, dokument na 50. výročie vzniku kapely od Tima Popea … The Cure sú na koni. Znie to vzrušujúco!
Ale v prípade vyhláseni Roberta Smitha sme sa naučili obozretnosti., obzlášť pokiaľ ide o budúce aktivity jeho kapely. Jedno je však isté. Po dvoch londýnskych koncertoch, z príležitosti vydania nového albumu, si na ďalšie koncerty The Cure budeme musieť počkať až do jesene 2025. „Plánovali sme festivalové vystúpenia v budúcom roku, ale od tohto nápadu sme nakoniec upustili. Najskôr by sme chceli vydať druhý album, ktorý je už „prakticky“ dokončený.“
V pláne je aj tretí album a oslavy 50. výročia vydania debutového albumu „Three Imaginary Boys“ (1979). „V roku 2029 budem mať 70 rokov. Ak sa mi podarí toho dožiť, bude to skvelé. Budeme mať k dispozícií množstvo nových skladieb, ktoré budeme hrať. Posledných 10 rokov z koncertnej histórie The Cure patrili k tým najlepším. Chcem v tom pokračovať. Na ďalších 30 rokoch mi už nezáleží!“
Dvorný režisér kapely, Tim Pope, dokončuje dokumentárny film mapujúci úžasnú kariéru The Cure. „Bude to sumár toho, čo som za svoj život dokázal, s fotografiami, nahrávkami a vecami, ktoré by za normálnych okolností svetlo sveta nikdy neuzreli,“ sľubuje Robert. Tak si počkajme a uvidíme …
zdroj: Moustique, 30.10.2024