Robert Smith o veciach priamo súvisiacich, ale aj nesúvisiacich s The Cure, o ktoré sa podelil s reportérom bristkého magazínu Melody Maker, na konci roka 1992.
Bremeno ikony
„Niekedy mám pocit, akoby ma za niečo ukrižovali, doslova mám pocit, akoby som bol priklincovaný k niečomu, k čomu cítim totálny odpor. To cítim najmä v súvislosti s „Faith“, či „Pornography“, kedy ľudia odo mňa, a od The Cure, očakávajú, že sa za niečo postavím.“
„Little Boy Lost“ apel a to, že sa aj v 33 cíti viac chalan, než muž
„Skladba „Wendy Time“ je vôbec prvá, v ktorej som sa označil za muža. A tak to aj presiaklo do hudby. Ešte pred piatimi rokmi som kľudne mohol použiť spojenie „posledný chalan na Zemi“. Vždy som mal obavy o tvorbe hudby po 30-tke, o tom, ako si aj potom udržať určitú dôstojnosť. Ten bezbranný „little boy lost“ imidž sa postupne vytráca. Emočná stránka kapely sa však nevytratí nikdy. Som v nezvyčajnej pozícii, kedy som v kapele obklopený štyrmi veľmi blízkymi priateľmi. Zasa sa necítim medzi nimi ako tá najtenšia zábrana. Čím som starší, tak sa mi dostáva viac dôvery.“
The Cure sú stále punková kapela(?)
„Žil som v Crawley a v roku 1977 som zvykol cestovať do Londýna na punkové koncerty, čo ma inšpirovalo v tom, že by som sa sám mohol venovať hudbe. Niektoré kapely bol tak príšerné, že som si vravel, že ak to zvládnu oni, môžem aj ja. Bolo to hlučné, rýchle a ja som mal na to ten správny vek. Keďže som nežil v Londýne, ani v žiadnom inom centre punkového hnutia, tak v mojom prípade nešlo o žiadnu štylistickú záležitosť. Ono, ak sa po Crawley prechádzate s normálnym výzorom, tak ste v pohode. Na druhej strane, načo riskovať. Takže, chvalabohu, neexistuje veľa fotografii, na ktorých som v tesných nohaviciach. Podľa mňa bol punk skôr mentálny stav človeka.
Po prvýkrát sme hrali v našej školskej hale, kedy sme všetkých oblufli, že budeme hrať taký jazz, lenže v skutočnosti sa ozvala hlučná a rýchla hudba. Okamžite sme sa stali punkovou kapelou, všetci nás znenávideli a odišli, ale nám to bolo jedno, pretože sme si robili, čo sme chceli. Pre mňa punk znamená nasledovné: bez kompromisy a nerobiť nič, čo nechcete. A myslím, že každý, kto toto nasleduje, je v podstate punker. Lenže, to by potom mohol byť punker aj taký Phil Collins, teda ak svoju hudbu robí úprimne!
O konfrotáciu s ľuďmi sme sa nikdy nezaujímali. Postupne sme boli akceptovaní hlavne preto, že fungujeme už dostatočne dlho. Permanentne dostávame do smútku množstvo ľudí z hudobného biznisu, pretože všetkým dokazujeme, že možete robiť presne to, čo chcete a ešte byť aj úspešní. Najkonfrontačnejšie prejavy sú také posvätné, až sú na smiech. KLF so sebou na odovzdávanie hudobných cien priniesli guľomety – stačilo sa pozrieť na titulné stránky ktorýchkoľvek novín, aby ste takéto gesto správne pochopili.
Konfrontácia v pope je samozrejme žiadúca, ale myslím, že ľudia robia také veci často vo viere, že tým dosiahnu niečo, čo znamená niečo viac, než v skutočnosti je. Vopred premyslená konfrontácia je poľutovaniahodná, to je inak myšlienka Malcolma McLarena. Desivé su veci iba vtedy, keď človek robí niečo iba vo svoj prospech a tým ľudí zraní. K takému niečomu sme sa priblížili iba raz, debaklom so skladbou „Killing An Arab“. Na pár dní sme sa tak dostali do správ v Spojených štátoch. A to je to posledné, čo sme chceli dosiahnuť. Debata o Camusovi v americkej televízii bola totálne sureálna.“
Snaha zostať záhadným
„Je to veľmi zložité, nakoľko ste na scéne už veľmi dlho, okolo Vás sa vytvorila určitá osobnosť, ktorá je neustále umocňovaná napriek Vašim snahám sa od nej odpútať. Je to akoby ste sa snažili dostať von z papierovej krabice, do ktorej ľudia neustále hádžu ďalšie a ďalšie kusy papiera. Vždy si pomyslím na ľudí ako Jim Kerr alebo Bono, hlavne ten imidž, ktorý prezentujú. Ten môže byť na míle vzdialený pravde, ale sú v ňom v podstate uväznení. Často počúvam od ľudí, či čítam knihy o mne a o kapele a všetci sú úplne mimo, myslím v tom, čo si o nás myslia.
Tu a tam urobíme nejaké huncútstvo, vo videách dokonca robíme karikatúry samých seba. Ale inokedy až takí zlomyseľní nie sme, čím chcem naznačiť, že robíme veci, ktoré nám spôsobujú ťažkosti a pritom by sme ich nikdy robiť nemuseli. Vyhrať nemáme šancu: buď sme považovaní za pochmúrnu kapelu, ktorá inšpiruje samovrahov alebo sme banda cynických smradov. Nikdy sme neboli šampióni, alebo udávali trendy, dokonca nás nikdy nebrali ako kapelu, ktorá za niečo stojí. Mám na mysli status, aký si užívajú Neil Young alebo The Fall.
To nás vracia k myšlienke, že imidž The Cure je neimidžový. Prešli sme si všetkými extrémami, ako napr. beztvárnym obdobím prototypu kapely ranných 1980tych rokov. O 4 roky neskôr nás kritizovali za to, že nosíme príliš veľa mejkapu. Ale, nič z toho nemôžem brať vážne. Aj po prečítaní toho nespočetného množstva kritík nahrávok som vždy užasnutý rozdielom medzi tým, čo počúvam a tým, čo si myslí kritik.“
Knihomol
„Snažím sa bojovať s pocitom, že mi v živote uniká niečo podstatné a násilným čítaním sa snažím to mať na pamäti. A ešte stále sa mi stáva, že keď dočítam knihu, ktorú mi odporučili ľudia, ktorých považujem za bystrých, tak ma napadne, „Prehliadol som niečo alebo je to niečo, čo som vedel aj tak?“ Myslím, že tá predstava je desivá, myslím, že keď starnete a nedokážete vnímať veci viac intelektuálne. Nemyslím si ale, že viem niečo viac, než keď som mal 15, teda okrem experimentálnej úrovne. Poznám len veci, o ktorých som si želal, aby som ich nepoznal. Ale po múdrosti som nikdy nebažil. V kapele sú všetci slušne sčítaní a ja si užívam naše vzájomné diskusie, niekedy skutočne vášnivé.“
Rozdelená osobnosť, napoly art-rocker, napoly obyčajný chalan
„Nemyslím si, že sú to dve stránky mojej osobnosti, to som jednoducho ja. V kapele vedieme intenzívne, emotívne diskusie o veľa veciach. No takisto dokážeme spolu zájsť do pubu a spolu sa opiť tak, že si potom nepamätám, ako som sa dostal domov. Ale neskôr si preto nerobím žiadne obavy, podľa mňa to nemá nič spoločné s predpoklami, aký by som mal byť. A takisto by som sa necítil trápne, keby sa ma niekto spýtal, čo čítam v štúdiu a ja by som odpovedal, že „Láska“ od Stendhala. Nesúhlasím s ľuďmi, ktorí sa radujú len z jednej škály a ignorujú iný aspekt. S ľuďmi, ktorých existencia je postavená len na chodení do pubu alebo ľuďmi, ktorí zmýšľajú v štýle, „Futbal predsa nemôžeš pozerať, je to predsa len tlupa chlapov preháňajúcich sa po poli a pritom kopú do lopty“. Cítil by som sa divne, ak by som vylúčil len jeden aspekt len kvôli, že to nie je vhodné. To všetko som totiž ja.“
zdroj: Melody Maker, 19/12/1992