Redakčná rada niekdajšieho franzúskeho fanzinu Noctural Easy Cure sa na konci leta 1985 stretla s The Cure v Paríži, v priestoroch hotela na Champs Elysees, aby sa na chvíľu neformálne pozhovárali hlavne so Simonom a Robertom.
Kapela sa v Paríži zastavila hlavne kvôli propagácii albumu „Head On The Door“, ako aj ohláseniu sérii francúzskych koncertov, ktoré vyvrcholili večerom vo vypredanej hale Bercy (18/12/1985). Dopoludnie strávili chalani na prechádzke po meste, ale aj na nákupoch., a neskôr sa zišli v hotelovom bare, kde zvyšok čakal na Roberta, ktorý poskytoval rozhovory zástupcom miestnych médii. A to bol čas pre chalanov z Noctural …
Aj ste niečo kúpili?
Simon: Nie, je tu príliš draho.
A spoznal Vás niekto na ulici?
Simon: Nie, ale niekto ma oslovil s tým, že ako sa starám o svoj účes!
Porl so Simonom sú celkom zhovorčiví, teda hlavne Simon, ale nie až tak, že by jeho nálada bola nákazlivá. Naša debata sa zameriavala hlavne na Fools Dance, kapelu, ktorú založil spolu s Matthieu Harleyom …
Simon: Skladby sme mali celkom dobré, ale produkcia bola zvládnutá úplne príšerne.
Porl: Nuž, keď sa o produkciu staral on!
Porl sa pozrel na Simona, uškrnul sa, no Simon si to nevšímal, keďže sa hašteril so svojou vzpurnou priateľkou. Treba však uznať, že Simon je neuveriteľne priateľský. Na druhej strane však treba priznať, že na rozhovor to veľmi nebolo, pretože nám neustále skákal do reči. Tak sme to obrátili na The Cure …
Simon: Najradšej mám „Charlotte Sometimes“, „One Hundred Years“ a „Sinking“. Inak „Sinking“ je v základoch veľmi podobná skladbe „Pornography“. Zbožňujem tú bassu a bicie.
Spýtali sme sa ho teda, čo sa chystajú zahrať v Bercy, v obrej hale, ktorá pojme 17 000 návštevníkov. Simon začal hádzať do pľacu veci ako „Cold“, „A Forest“ a „The Walk“. K tomu niekoľko nových skladieb a samozrejme klasiky ako „Killing An Arab“, „Three Imaginary Boys“ a možno „Boys Don´t Cry“. Hneď na to sa snažil potiahnuť fľašu z baru, keďže barman si ho na chvíľu prestal všímať, a začal debatu o Amarette, typickom talianskom alkoholovom nápoji …
Simon: Veľmi rýchlo sa z neho opijete, ale inak je výborné!
Hneď potom sa už začal škriepiť so svojou priateľkou o to, kto z nich bude na fotografiách.
Žiješ v Londýne?
Simon: Jasné, že sa tam vždy objavím, keďže Robert tam už nejaký čas žije, ale inak bývam na vidieku, kde mám stromy, psov, kone …
Ste s kapelou v Paríži iba kvôli propagácii nového albumu alebo kvôli koncertom? Alebo ste tu na dovolenke?
Simon: Tak nejak … ale ja pôjdem na dovolenku domov, na vidiek, pretože sem tak často nechodím.
Ty nechodíš často do Paríža?
Simon: Ak by som tu mohol bývať v dome, tak prídem. Inak, radšej chodím na Havaj, pretože to je exotika.
Všetci ostatní vybuchnú smiechom.
Simon: Čo sa smejete? Jasné, že je to exotika!
Pokúšam sa opísať halu Bercy ako významné miesto pre koncert The Cure.
Simon: No, ľudia nám vravia, že by sme mali hrať v menších priestoroch, ale ja v tom veľký rozdiel nevidím. Ja to vidím tak, že pred nami je vždy nejaké publikum a my stojíme vždy na tom istom pódiu.
A ako bolo v Aténach?
Simon: Divne. Hlavne to prostredie. Bolo tam až príliš teplo, hlavne Robertovi … A málo sme tam pili! 🙂 … ale samotný koncert bol v poho.
Obrátili sme ešte tému na fanziny a prehodili zopár slov o And Also The Trees, ktorým nejaké nahrávky produkoval aj Lol …
Simon: Oni sú naozaj veľmi priateľskí a veľmi sa mi páči to, čo robia. Inak, fakt nechápem, prečo nie sú známejší …
Následne za nami prišiel Chris Parry a oznámil nám, že Robert práve dokončil iné interview a mohol by sa k nám pridať. Objavil sa, ruka v ruke, s Mary, no namierili si to do malej miestnosti s barom, kde spolu debatili. Po krátkej chvíli však prišiel ku nám a prívetivo sa vedľa nás usadil. Prelistoval si niekoľko vydaní nášho fanzinu, pri niektorých fotografiách seba, a hlavne Simona, z roku 1982, sa z chuti zasmial a pustili sme sa do rozhovoru.
Kto je „Quick Silver“, ktorého si včera spomenul?
Robert: Poznáte časopis Marvel? Je tam jedna výborná séria o Fantastickej štvorke a obzvlášť si pamätám na epizódu, v ktorej sa stretli s komunitou žijúcou mimo spoločnosti, taká zvláštna skupina s názvom The Inhumans … no a jej súčasťou bola aj dievčina, jej meno si nepamätám, ktorá mala telekinetické schopnosti. Jej brat sa volal Quick Silver a vy sa naňho celkom podobáte, tiež mal taký divný účes s blond pramienkami, ktoré vytŕčali z hlavy. Keď som Vás včera videl, okamžite som si na to, teda hlavne na ten účes, spomenul.
Snažím sa Robertovi vysvetliť, že som rád, že sme sa stretli práve za týchto okolností a nie na nejakej párty, či pri formálnom interview. Zdá sa, že ho to teší takisto.
Robert: Obzvlášt, keď som dnes popoludní poskytoval rozhovory a vážne som nemal čo povedať.
To už nastúpil jeho tradičný sarkazmus.
Robert: Predtým nebol taký problém za nami prísť a podebatiť. Ľudia tak zvykli robiť priamo po koncertoch, ale aj atmosféra bola menej hektická. Dnes je to omnoho zložitejšie.
Takže, čo si myslíš o fanúšikoch, ktorí prenasledujú Tvoje auto?
Robert: Príde mi to absurdné a nepochopiteľné.
Nakoniec sa objavil aj Lol. Postavil sa do dverí a jemne si stiahol nohavice, aby nám tak všetkým ukázal nové kvetované spodky, ktoré si kúpil. Chvíľu sme sa ešte bavili o Robertovej ďalšej plánovanej návšteve Paríža, v období ich koncertu v Bercy. Parry na to informuje kapelu, že sa chystajú ísť niečo zjesť do reštaurácie Coupole. Robert však s nami ešte chvíľu zostáva v družnom rozhovore. Po pár minútach ale vstane, usmeje sa, popraje nám veľa šťastia a opustí miestnosť. S kapelou prejdeme okolo recepcie hotela smerom k východu, kde na nich čakajú dve čierne limuzíny. Samozrejme sa objaví niekoľko nedočkavých fanúšikov, ktorí sa dožadujú autogramov a fotografii do „rodinných albumov“. A následne strapáči zmizli …
zdroj: Noctural Easy Cure 1985 (FR), Grim Humour fanzine 1987 (UK)