Intro :: Novinky :: Články :: Skupina :: História :: Diskografia :: Galéria :: Koncerty :: Diskusné fórum :: Ostatné :: RSS


30 rokov "Kiss Me ..." albumu - 05/2017 - II.


S Lolom Tolhurstom o albume, s ktorým The Cure definitívne dobili Ameriku.


Takže tie sláky v "Catch" a trúbenie na rohu vo "Why Can´t I Be You?" pochádzajú z Emulatora?
Keď sme chceli v našich veciach trochu uletieť, tak sme robili kopec takýchto vecí. Mali sme k dispozícii staré ARP Solina String Ensemble a to disponovalo jedným, či dvoma zvukmi. A to sú presne tie zvuky, ktoré si fanúšikovia spájajú s touto nahrávkou a s The Cure. Myslím, že v jednom momente som sa pokúšal predať Emulator Pearl, ale bolo to unáhlené a nakoniec, nikdy neznel ako Solina, ktorú vyrábali neskôr. Dokonca aj s neskoršími patch-mi pre Emulator to neznelo rovnako.

Je zábavné len pomyslieť na všetkých tých hudobníkov, ktorí sa snažili okopírovať ten zvuk a vy ste sa k nemu dostali úplnou náhodou.
A presne tak to bolo. Do určitej miery ste museli byť pripravení v štúdiu experimentovať. A rovnako ste museli byť pripravení na šťastné náhody, pretože práve takto sa rodia skutočné veci. A samozrejme, ako hudobník chcete byť jedinečný. Totiž, ak znejete ako niečo, čo tu už bolo, hoc ide aj o dokonalú prerábku, nikoho tým nezaujmete. Ale ak sa vám to podarí jedinečným spôsobom, podarí sa vám to vryť do ľuďských myslí iným spôsobom, tak ste vyhrali. A presne po tomto sme pátrali, po niečom, čo by jednoducho znelo ako my.

Ak sa môžeme vrátiť k tomu, že si vysvetlil, prečo majú ľudia stále radi The Cure, The Smiths a Depeche Mode a hlavne, prečo tieto tri kapely stále tak silne rezonujú v každej novej generácii... Chcem povedať, že kto by si bol pomyslel, že kapely ako The Byrds a French New Wave by mohli znieť tak dobre, ako zneli práve The Smiths. Alebo, v prípade "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", v skladbe "Icing Sugar", kde sa The Cure doslova pokúšajú o vlastnú verziu "L.A.Blues" od The Stooges, s tým magickým saxofónom Andrew Brennana.
V našom prípade šlo vždy o pokus vrátiť sa späť a znovuobjaviť naše korene, keď sme ako decká prvýkrát začali s hraním. Vtedy sme chodili po puboch a kluboch v Londýne, kde sa hrávalo blues a tu a tam nás tam aj nechávali posedieť, pretože sme boli ešte decká, viete, jednoducho sme na tých veciach vyrastali. Ak ste hudobník, musíte byť tak trochu ako špongia.

V časoch nahrávania "Kiss Me" sme sa nachádzali v bode, kedy sme mali veľa možností experimentovať. V našom prípade sme sa vždy snažili vymaniť z veľkého mesta a nahrávať niekde na vidieku, pretože tam by sa mohli odohrávať tie magické veci. Samozrejme, pokiaľ Vás v tom neruší firma, od ktorej ste si prenajali priestory. Tie majú totiž vo zvyku kontrolovať Vás každý druhý deň, či je všetko v poriadku. Lenže, vy chcete pracovať v štúdiu, využívať ho ako kreatívny priestor a preto sme sa usadili uprostred ničoho. Viete, v Provence nás nikto nekontroloval, mali sme vlastný personál. A tá izolácia nakoniec prospela každému z nás.

Čo Vás napadlo, keď pár mesiacov po Vašom singly vydal David Johansen, ako Buster Poindexter, vlastnú skladbu s názvom "Hot Hot Hot"?
Spomínam si, ako som sa s ním stretol, začiatkom 1980tych rokov, v Hurrah. Dlho sme sa rozprávali a pamätám sa, že bol skutočne vtipný. Takže som mu vlastne krádež nášho názvu odpustil :)

Viem si predstaviť, že ranných The Cure ovplyvnili aj New York Dolls, nie?
Ja s Robertom sme ich nepočúvali, ale neskôr som si to uvedomil, pretože Simon mal Dolls veľmi rád, rovnako The Kiss. K jeho štýlu to viac pasovalo :)

Ďalšia vec, ktorá ma vždy zaujímala, bol názor The Cure na "Just Like Heaven" v podaní Dinosaur Jr, ktorú nahrali takmer hneď po vydaní albumu "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", v roku 1987.
Neviem si na to úplne jasne spomenúť, ale viem, že sme to vtedy počúvali a prišlo nám to celkom dobré. Robert tým bol dokonca úplne nadšený, pretože jemu sa tá kapela páčila.

Boli v 1980tych rokoch The Cure spriaznení s nejakou inou americkou undergroundovou, punk či indie kapelou?
Keď sme prvýkrát prišli do Štátov, tak sme nakoniec hrali s Mission Of Burma. Boli skvelí a boli v podstate takou našou americkou verziou, teda pokiaľ šlo o prístup k veciam a my sme boli akosi prepojení s tým, čo reprezentovali, než s ich hudbou. Ľudia si neuvedomujú, že tam, kde sme vyrastali, sme boli vlastne úplne prvými punkermi a to nás posunulo ďalej.

Jedna z najzaujímavejších častí tvojich spomienok na The Cure súvisí s koncertovaním v Argentíne, práve v období "Kiss Me ..." albumu.
Prišli sme tam po vojenskom puči a vládla tam skutočne divočina. Žiadne známe kapely tam nehrali celé roky a my sme boli vlastne jednou z prvých kapiel, ktoré tam vtedy zavítali. Ľudia tam boli veľmi dlho potláčaní a jednoducho chceli niečo urobiť. Naháňalo to tak trochu strach. Keď tak nad tým premýšľam, dnes zažívame niečo podobné a ja verím, že v tomto chaose vznikne niečo významné po hudobnej a umeleckej stránke.

Album "Kiss Me Kiss Me Kiss Me" vyšiel v časoch veľkej neistoty, ako v Spojených štátoch, tak aj v Anglicku, čo vlastne súviselo s vládou Regana a Thatcherovej. Z pohľadu poslucháča bolo príjemné sledovať kapelu ako The Cure, ktorá bola vždy známa tvorbou deprimujúcej hudby, že zrazu prinútila ľudí, uprostred toho zmätku druhej polovici 1980tych rokov, tancovať.
Mali sme pocit, že sme na jednej strane zašli tak ďaleko, ako sme len mohli, tak sme si povedali, že to zastavíme a urobíme niečo zábavné, čím by sme oslávili absurdity života.

V súvislosti s týmto albumom takisto verím, hlavne pokiaľ sa pozriem na tých 30 rokov, že zatiaľ čo sa mnohí stali fanúšikmi The Cure vďaka vášmu imidžu, väčšina z nás Vám zostala verná pre vašu hudbu.
Vieš, to je jedna z najlepších vecí, ktoré kto kedy povedal o The Cure. Ono, po tom všetkom sme mohli hrať, hrať veci, ktoré sme mali veľmi radi, no a naši skutoční fanúšikovia rozpoznali to, čo sa skrývalo za našim vonkajším vzhľadom.

zdroj: Observer



thinking of the days that are no more

©2001-17 monghi