Intro :: Novinky :: Články :: Skupina :: História :: Diskografia :: Galéria :: Koncerty :: Diskusné fórum :: Ostatné :: RSS


30 rokov "Kiss Me ..." albumu - 05/2017 - I.


S Lolom Tolhurstom o albume, s ktorým The Cure definitívne dobili Ameriku


Je kopec ľudí, vrátane mňa, ktorí zastávajú názor, že zostava s Robertom Smithom, s tebou za klávesami, Borisom Williamsom za bicími, Simonom Gallupom s bassgitarou a Porlom Thompsonom s gitarou je vo svojej podstate klasickou zostavou The Cure, alá "Mach II" verzia Deep Purple. Tvoj názor?
Ja z tej doby vnímam dve zostavy The Cure. Jedna, v ktorej som bol ja s Robertom, Simonom, Porlom a Borisom. Počul som od niektorých fanúšikov, že sa nazýva "kráľovská zostava", čo mi príde trochu čudné, ale myslím, že zosobňuje melodickú verziu kapely. Pre mňa však bola najlepšia zostava The Cure práve tá, ktorá stvorila album "Pornography".

Ako mnoho Američanov, aj ja som po prvýkrát narazil na The Cure práve v roku 1987, nakoľko som sa im nedokázal vyhnúť počas počúvania alternatívnej rozhlasovej stanice WLIR. Jedna z úplne prvých spomienok na The Cure súvisí so skladbou "Why Can´t I Be You?", počas cesty za nákupmi v Rooseverlt Field Maill. To som bol v poslednom ročníku na strednej škole a práve táto skladba ma inšpirovala pri nákupe oblečenia :)
Bolo to naše kľúčové obdobie, pretože tesne predtým sme sa uviedli v Amerike prostredníctvom MTV. V ranných časoch sme mali len zopár videoklipov, nahrali sme niekoľko popových singlov a MTV bola v podstate stále v plienkach. V tých časoch sa premiérovalo tak šesť, či osem klipov týždenne, takže nás museli hrať, keďže veľa materiálu k dispozícii nemali. To samozrejme rezonovalo s vnímaním The Cure.

V podstate sme vždy oslovovali ľudí z malých miest, či predmestí, odkiaľ sme pochádzali aj my. Ľudia sa ma často pýtajú, prečo z tých všetkých kapiel z 1980tych rokov, sa stálej a najväčšej sláve v Amerike tešia práve The Cure, Depeche Mode a The Smiths. To preto, že sme vzišli z rovnakého prostredia, nezáleží na tom, či je to predmesie Južného Londýna alebo predmestie Južnej Kalifornie; pre ľudí sú totiž pochopiteľné veci, ktoré sme boli schopní vyjadriť, ľudia tomu jednoducho rozumejú. Preto to stále funguje, a to sme často hrali príšerne a vyrážali na veľmi, veľmi dlhé turné.

Pôvodne sme hrali pre ľudí v ich mestách, čo nám dávalo pocit, akoby si nás adoptovali, hoci sme boli adoptovaní na diaľku. Dodnes stretávam ľudí, ktorí nás videli hrať vo Whiskey, v Los Angeles alebo v Harrah´s v New Yorku, keď sme do Ameriky prišli po prvýkrát. Ľudia si to pamätajú a tá lojalita v nich žije dodnes.

Čo vás viedlo k nahratiu dvojalbumu?
Myslím, že viac než čokoľvek kombinácia koncertovania a splatenia dlhu internátnym rádiám, ktoré nás hrali. Keď začali práce "Kiss Me" albumu, mali sme k dispozícii asi stovku demosnímkov, pretože každý niečím prispel.

V tom období mal každý z nás svoje domáce štúdio. Povedali sme si, "Tak, toto nás čaká. Ideme do toho spolu, každý priniesol všetky svoje domáce demá za posledný rok, či dva, prehráme si ich a obodujeme na stupnici od 1 do 10. Tie s najvyšším bodovým hodnotením rozpracujeme."

Takže z tej stovky domácich nahrávok sme nakoniec vybrali asi 35 a v u Borisa doma sme nahrali kompletné demosnímky. Zostali sme uňho asi mesiac a všetko to nahrali, no a z tých 35 vecí sa 19 dostalo na album. Takže, dvojalbum z toho vznikol iba preto, že sme mali k dispozícii veľa skladieb. Bolo to veľmi plodné obdobie, pretože vtedy boli The Cure skutočne správnou kombináciou ľudí.

Čo Vás inšpirovali k prinúteniu fanúšikov tancovať na skladby z albumu?
Pamätám si na jednu z vecí, ktoré v tom čase povedal Robert, "Je to akoby sme predstierali, že sme úplne iná kapela." A tak sme to urobili v štýle niekoho, kto sa nám páčil. Na cesty si Robert pripravil kolekciu skladieb a albumov, ktoré počúval vo svoje izbe, či šatni, a boli to veci postavené na pope a funky, ktoré vyvažoval melancholickými vecami, ktoré vtedy počúval takisto.

"Pop" The Cure nikdy nevnímali ako nadávku a vždy sme preň mali porozumenie. Mohli sme byť vždy inou kapelou, mohli sme sa odchýliť od oblasti, v ktorej sme z post-punku prechádzali do popu, no vždy sme to zvládali bez straty intezity. Jednoducho sme mali k dispozícii niekoľko intenzívnych skladieb a chceli sme to všetko zmiešať do jedného celku. Povedané na rovinu, mali sme k dispozícii toľko materiálu, že by bolo hanbou nenahrať dvojalbum.

A čo inšpirovalo funky stránku albumu? Boli to udalosti, ktoré sa udiali vo svete R&B a tieto ovplyvnili váš kreatívny proces? Napr. nástup Prince-a?
Prišlo to k nám spoza chrbta, ale niektoré hudobné odkazy k nám prenikali z ranných čias, z viac klasickejších záležitostí. Presne si spomínam na časy puberty, kedy sme s Robertom, v izbe jeho staršieho brata, počúvali veci napr. od Raya Charlesa, ako napr. "Hit The Road Jack". Obsahuje skvelý piáno part, je to doslova zabiják a keď sa pozrieť na album "Kiss Me" po štylistickej stránke, tak v ňom objavíte korene The Cure.

Kto má na svedomí ten úžasný funky link v "Hot Hot Hot!!!" - Porl alebo Robert?
S istotou môžem povedať, že väčšinou bol Porl tým technicky najzdatnejším hudobníkom v štúdiu. On je, teda vlastne, dnes už ona, Pearl, je génius. Môžete pre ňu položiť akýkoľvek nástroj a ona na ňom dokáže hrať. Práve preto si ju Jimmy Page a Robert Plant vybrali na ich turné v roku 1995.

Keď sme chodili na turné, zvykol som neskoro večer zájsť do Pearlinej izby a myslel som si, že bude počúvať Led Zeppelin z prehrávača, ale ona si vybrnkávala ich skladby na gitare a myslím, že znela presne ako Jimmy Page. S väčšinou nápadov prišla práve ona; bohužiaľ, nikdy si neviem spomenúť, kto hral ten ktorý riff. Väčšinou to však dopadne vždy tak, že v 9 z 10 prípadov to bude Pearl.

Som však silne presvedčený, že Robert je až neuveriteľne, ako gitarista, podceňovaný.
Myslím, že ľudia za ním vidia len hlas a vlasy. Ale máš pravdu, je neuveriteľne podceňovaný. Nedávno som sa ho spýtal, čo robí radšej, či spieva alebo hrá na gitare. Povedal, že radšej spieva, pretože do toho môže vložiť viac emócii. Koncertovali sme spolu pred piatimi rokmi a vtedy mi povedal, že už úplne zabudol na časy, kedy sme hrali v trojici a koľko musel hrať na gitare. Dodal, že s príchodom Pearla to bolo omnoho ľahšie, pretože už nemusel hrať na gitare po celý čas.

"Kiss Me ..." je takisto prvý album, kde si sa predstavil ako plnohodnotný klávesák, je tak?
Myslím, že to už bolo na albume "Head On The Door", ale tentoraz sme boli po prvýkrát skutočne kompletná kapela a moja zrevidovaná rola v kapele vtedy vyzrela.

Bolo by zaujímavé spomenúť, aké klávesy si v tej dobe používal.
V Londýne bol jeden obchod s názvom Psycho, ktorý myslím vlastnil Peter Gabriel, no a ten disponoval mnohými vecami, ako napr. prvým Fairlightom, ktorý sa začal vyrábať, rovnako ako Emulator a rôzne iné, prvé, skutočné high-endové samplingové klávesy. Ale prvé klávesy, s ktorými sme v začiatkoch pracovali, boli Emulator a ten sme použili aj na nahrávanie albumu "Kiss Me".

Boli úplne nové a keď mi boli doručené z Kalifornie, nemal som k nim manuál. Mal som síce poznámky od inžiniera, ako veci fungujú, nakoľko ten Emulator bol jeden z prvých vyrobených. Tak sme to vzali so sebou do Francúzska a zahrali na tom množstvo zaujímavých vecí. Takže, toto bola moja úloha v The Cure v tom období, snoril som po nových elektronických veciach a kapelu spájal s novou technológiou.



thinking of the days that are no more

©2001-17 monghi